• Daniel Brogyanyi

    Danova tvorba je v celom svojom rozsahu do bodky ako jej autor. Plná pozitívnej energie. Extravagantná z  pretlaku radosti, dobrých nápadov, vitality a chuti rozdávať optimizmus. Večne naštartovaná v pestrých farbách, pripravená k akcii. Čím menej vážnej, tým lepšie. Je tiež vše ponímajúca a presiaknutá človečinou. Presvedčivá projekcia prístupu k životu, myslenia a túžob do tvorby. Otlačok osobnosti, farebná brogyanyi pečiatka.
    Xénia Lettrichová


    In connection with art and artistic creation, it is always better to be sinful than ridiculous.

    Daniel Brogyányi is the kind of artist who is able to "meditate" very critically and painfully over the value and the worth of his creation. Moreover, he keeps doing it even in the time when many contemporary "messengers“ of art clearly balance on the edge of epigonism and a kind of artistic cloning, although they consider themselves „new“. After all, is there anything that has not already been there in art? But still... Michelangelo gave up when the sculpture of Lacoon was found during the digging of the foundations for the St. Pauls ???? Cathedral in Rome and he realized that the perfection of craft had already been achieved by someone else, long before his time. Yet the world did not stop turning, Michelangelo remained a genius of the Renaissance and for many years hundreds or thousands of artists have used his work as a „primer“ on their way to the results of their own creative three-dimensionality.

    Andy Warhol once said, in the moment of anxiety, that the art is already over and from now on there must be just business-art. He lied using transparent lies, which was a part of his philosophy. In the same way as he gave „nonsense“ or scanty "yes" and "no" answers to the questions.
    read more

    Dano Brogyányi „suffers“ for not wanting to lie, yet „lying“ by concept, so that the lie becomes a white surface on which the light falls and creates the harmony of colours – the harmony that does not exist in the darkness. It is not a material question, but a spiritual, or even a philosophical one, because to be, to exist means to be similar to someone else (the DNA is a miracle), but never identical. To be internally similar to someone else is not a sin, and if so, then it is a sin more acceptable than mockery. When Jiří Stivín plays Teleman on a small piccolo like no-one before him, he still plays Teleman. As far as it concerns the graphic, two-dimensional record of the composition, it is a clear Teleman, yet the percipient with his "sensor" perceives the performer – the creator Stivín. At the Andy Warhol Exhibition someone said: „Look, this is the Marylin Monroe, that Andy Warhol has painted“ – and principally it was a bluff, as it was the Marylin Monroe photographed by some journalist or a photographer, published by a newspaper or a magazine, and Andy just „stole“ the visual to make her an icon of the second half of the 20-th century, despite her grey past. Looking at the beautiful portfolio of Marilyn Monroe by Andy Warhol, no-one thinks of her as an actress with turbulent life who committed suicide(?), but as a perfect artistic transformation of Marilyn Monroe into a picture - an icon. If Brogyányi „paints“ a green pig on a red background with an ear bitten by a human, he does not „paint“ it for an agricultural farm, but as a creative result that changes the whole process of perception into the aesthetic perception of the work of art. The pig of Daniel Brogyányi is the first and only pig in the world so far that has acquired such an important „content position“ in the painting. I do not want to be indecent and compare the old, well-known saying: „You can tell a bird by his feathers, and a human by his clothes and meal“ (see the bitten ear of the pig by the human). Where would we place ourselves? This is the essence of Brogyányi's „new“ presence in post pop-art tendencies of philosophy and imagery. Warhol brought seriousness into the banality, Brogyányi brings humour and satire into the seriousness. However, he never trespasses the borders of indecency or vulgarity. A good example of this are his „serious“ and „endless“ portfolios of personalities, portraits of people who are publicly respected but whom Dano tickles with a slight „shift“ to the level of sensitive and intellectual humour. Peter Lipa (lipa means linden in Slovak) is depicted on the leaves of a linden tree (a real Lipa/Linden on the leaves of lipa/linden – who could think of such a „nonsense“?), Professor Traubner, a well-known expert in a serious medical discipline – neurosurgery, smiles naughtily and „blithely“ in a tangle of colour lines and areas representing the „cosmos“ of his cognition and work – the human nerves. Andy Hryc is portrayed in the world of picture of beautiful details of a woman, perhaps just nostalgic for him, as well as other significant personalities, and also common people.

    It is a kind of „mania“ of Brogányi to create thematically integral portfolios of portraits that pressures him to the theme which can be understood analytically very differently. Through historical knowledge of nations and nationalities, we get to know who carried which cross of pain in the history. Perhaps that is why Brogyányi has in recent years begun to orientate himself seriously, but without dramatical, cheap mentioning the last pains, on portraits of famous personalities of Jews living in Slovakia, Poland, Croatia, Czech Republic... The first and so far seemingly the best in terms of art and conception is the complete portfolio „Ten famous Jews of Slovakia today“ (the ownership of the municipality of Medzilaborce, works are lent for the exposition MMUAW in Medzilaborce). Maybe that Brogányi „sinned“ by taking over thematically the „similarity“ from Warhol's „Ten portrays of Jews of the 20-th century“, and thus he maybe has become sinful, yet not ridiculous. By the technology of mixmedia he created an unique portfolio, a kind of visual-contentual „folding picture-book“ about people who have deserved it long ago to be in a picture (painting). After all, a big part of Andy Warhol's work of art called ART FROM ART is something similar, the difference being that Warhol has transformed visually the visuals he took over from the old masters, whereas Brogyányi takes over just Warhol's motiff of his „deed“ – the theme which he treats peculiarly and creatively.

    Finally, it is perhaps enough to say: Everything is inter-related, but let us be honest and admit that nothing is ever the same and never say never! It is the law of existence, movement, eternity, infinity... And the fact that it is better to be sinful than to be ridiculous. As far as it concerns the sins that can be forgiven. Brogyányi identifies these sins successfully and avoids them. Fine!

    Dr. Michal Bycko, PhD.

  • Daniel Brogyanyi, Dr. Michal BYCKO, PhD.

    V istých súvislostiach s umením a umeleckou tvorbou je lepšie byť hriešnym, ako zostať smiešnym. Daniel Brogyányi je typ umelca, ktorý dokáže veľmi kriticky a bolestivo „meditovať“ nad tým, či jeho kreatívny počin je dobrý, alebo či to nie je zbytočnosť. A to práve v čase, keď mnohí „novodobí poslovia“ umenia hmatateľne a jasne balansujú na hrane epigónstva a akéhosi umeleckého klonovania aj keď si myslia, že sú „new“. Koniec koncov, čo už v umení nebolo? Ale predsa! Michelangelo rezignoval, keď pri kopaní základov Chrámu Svätého Petra natrafili na súsošie Lookona, keď zistil, že dokonalosť remesla dávno pred ním predviedol iný. A svet sa nezrútil, Michelangelo zostal géniom renesancie, a stovky, tisíce umelcov po stáročia ho majú ako „šlabikár“ na ceste k svetu výsledkov ich vlastnej kreatívnej trojrozmernosti. Andy Warhol o okamihu úzkosti poznamenal, že umenie už bolo, ďalej musí byť už iba biznis–art. Klamal priehľadne klamaním, ktoré bolo súčasťou jeho filozofie. Tak ako v prípade jeho „nezmyselných“ a kusých odpovedí na otázky slovkami „yes“ alebo „no“.
    read more

    Dano Brogyányi „trpí“ tým, že nechce klamať a pritom koncepčne „klame“ tak, aby lož bola bielou plochou, na ktorú dopadá svetlo, ktoré by vytvorilo harmóniu farieb, tú, ktorá v tme nie je, neexistuje. Nie je to záležitosť materiálna, ale duchovná, filozofická, pretože už len byť, existovať znamená byť komusi podobný (ten proces DNK je zázrak), ale nikdy nie totožný. Byť vnútorne komusi podobný nie je hriech, a ak áno, tak potom prijateľnejší ako smiech (výsmech). Keď Jiří Stivín hrá Telemana na malej pikolke ako nik pred ním, hrá predsa len Telemana. No pokiaľ ide o grafický záznam skladby v dvojrozmernosti je to jasný Teleman, ale percipient svojím senzorom vníma už interpreta - tvorcu Stivína. Ak ktosi na výstave Andyho Warhola poznamenal: „Aha, to je predsa tá Marylin Monroe, ktorú namaľoval Andy Warhol“, v podstate to bol bluf, pretože to bola M. Monroe, ktorú nafotografoval istý žurnalista alebo fotograf, ktorú isté noviny či časopis zverejnili a Andy im ten vizuál „ukradol“, aby z neho urobil ikonu druhej polovice 20. storočia aj napriek jej šedej minulosti. A už nikoho nenapadne pri pohľade na nádherné portfólio Marilyn Monroe od Andyho, že je tam tá Monroe, ktorá spáchala samovraždu (?), žila voľnejším životom herečky, ale výtvarne dokonalé pretvorená M. Monroe ako obraz-ikona. Ak Brogyányi „namaľuje“ zelenú ošípanú na červenom podklade s uchom nahryznutým človekom, „nemaľuje“ ošípanú pre niektoré JRD, ale ako kreatívny výsledok, ktorý mení celý proces percepcie na estetickú percepciu umeleckého diela. Pretože ošípaná Dana Brogyányiho je prvou a zatiaľ jedinou ošípanou na svete, ktorej sa dostalo „postu“ byť na obraze v takej obsahovej podobe. Nechcem zachádzať do roviny neslušnosti a porovnávať to staré známe: „Vtáka poznáš podľa peria, človeka podľa šiat a jedla“ (pozri: nahryznuté ucho ošípanej človekom). Kam by sme sa asi nominovali? A práve v tom je prítomnosť Brogyányiho „new“ v post pop-artových tendenciách filozofie i zobrazovania, pretože ako Warhol vnášal do banality vážnosť, Brogyányi do vážnosti humor a satiru. Pravda, nikdy nie za hranice hrubosti a nekultúrnosti. Príkladom toho, že je to tak, sú aj jeho „vážne“ a „nekonečné“ portfóliá osobností, portréty ľudí, ktorí sa tešia verejnému uznaniu, ale Dano ich pošteklí ľahučkým „posunom“ do roviny citlivého a intelektuálneho humoru. Peter Lipa je zobrazený na listoch „skutočnej“ lipy (teda skutočný Lipa na listoch lipy - koho by taká „hlúposť“ napadla?), profesor Traubner, významný odborník vážnej medickej disciplíny – neurochirurgie sa až šibalsky „ľahkovážne“ usmieva v spleti farebných čiar a plôch znázorňujúcich „kozmos“ jeho poznávania i práce - ľudských nervov. Andy Hric je zobrazený vo svete dnes už pre neho možno iba v nostalgickom obraze krásnych detailov ženy, rovnako ako iné významné osobnosti, ale aj prostí ľudia.

    Akási „mánia“ Brogyányiho vytvárať tematicky ucelené portfóliá portrétov ho ženie k téme, ktorá sa môže analyticky chápať rôzne. Historickým poznaním národov a národností vieme, kto a aký kríž utrpenia niesol vo svojich dejinách. Možno preto práve posledné roky začal Brogyányi celkom vážne, ale tiež nie dramaticky a s lacným pripomínaním bolestí minulosti, venovať portrétom známych osobností Židov žijúcich na Slovensku, Poľsku, Chorvátsku, Česku... Prvým, a zatiaľ sa zdá, že výtvarne i zmysluplne najlepším je práve kompletné portfólio „Desať známych Židov dnes na Slovensku“ (majetok magistrátu mesta Medzilaborce, diela sú zapožičané do expozície MMUAW v Medzilaborciach). Možno, že Brogyányi „zhrešil“ tým, že tematicky prevzal „podobnosť“ od Warholovych „Desať portrétov Židov 20. storočia“, a tak možno zostal hriešnym, ale nie smiešnym. Vytvoril technikou mixmédií unikátne portfólio, akési vizuálno-obsahové „leporelo“ o ľuďoch, ktorí si to dávno zaslúžili byť v obraze na obraze (umeleckom). Koniec koncov veľká časť tvorby Andyho Warhola nazvanej ART FROM ART je tiež čosi podobné, len s tým rozdielom, že Warhol preberajúc vizuál diela starých majstrov ich vizuálne pretvoril podľa seba, Brogyányi preberá od Warhola iba motív „činu“ – tému, ktorú svojrázne kreatívne spracuváva.

    V závere snáď iba toľko: Všetko so všetkým súvisí, ale priznajme si, že nič nie je to isté a nikdy nehovorme nikdy! Je to zákon bytia, pohybu, večnosti, nekonečna... A fakt, že lepšie je byť hriešnym ako smiešnym. Pokiaľ sa jedná iba o hriechy odpustiteľné. Brogyányi tieto hriechy úspešne identifikuje a vyhýba sa im. Fajn!

  • Daniel Brogyányi: Photography is a world around us

    Whenever I call Daniel Brogyányi I am sure at least in one thing: he never says no, or that´s not possible. Although he is in time stress, he says at least one sentence, which brings an unexpected colour and there´s a peace in the air. It is similar to his photographs. You see, that Dano was thinking about every detail, but he refuse to take the photograph deadly serious. He´s playing with it shapes, he models through the colour and tastes from time to time just to bring us what he likes – pleasure. What else can we expect from the art?

    When did the legendary moment in which you decided for the photograph come?

    I think, we cannot talk about the moment. I have to mention my grandmother Elena Belušová first, who brought me to the photograph. She knew about my drawing and painting abilities and was sure that a photograph is the best, what can I attend to. She was the motive element in me, which pushed me all the time ahead.

    Did you ever regret that you preferred the photograph?

    I was always interested in doing things quickly and a photograph is an excellent action of the speed. And a digital photograph attracts me absolutely. There is nothing more quickly within the creative disciplines. read more

    That´s why it sustains the storm of new media – television, video or computers?

    Absolutely, but also because it was the first one. Everything other came after it. One is still thinking about how to help himself, so he originates also a photograph. And so came the daguerreotype, which made up for the paint miniatures. Photograph is a strong medium entering many artistic areas and that´s why it will stay here for long time. Does it still have sense to separate it to clear and digital? A photograph will be always strong and it doesn´t matter how we create it – through classic or digital method. Otherwise, what is a clear way? A photograph is nothing else than a memo of something, what create the author with the help of light. I can mention the words of professor Šmok who said: a photograph is a way of declaration. A photograph is always a photograph and it is not very important how it will be memorised.

    At the beginning I mentioned that you play out your theme. But how does this inspiration comes to you?

    You ask how I come to what I´m doing.... First of all, the artist should live that way just to make the world around to create such things, which make him pleasure. It´s not about one moment, when I wake up into a beautiful day and I get inspired through a saving idea. In my life it´s not working that way. I wake up in the morning and I do nothing. Then I lie down and I do nothing again. I don´t try to urge me. But I try to create such kind of life around me, which encourages me to create pictures.

    To say about your photographs that a woman is a strong motive is the same like to say that the night follows the day. What does a woman means to you?

    A woman is probably more than food, although I can not image to be hungry by making love. For each artist a woman is a great being, endless inspiration. Whatever one says, there will still be a sensuous undertone by a woman. If someone says that woman is just his muse – I don´t believe him and understand it as false. I think in this relation will always exist a sexual sound, in different density. And this treats also me.

    How does she shows into your creation?

    It is a more forcible motive, which makes to press the release on the camera. I ask different way: how and because of what are we able to reproduce? Next to the woman´s figure you introduce the nature, first of all the world of plants. How does it tend together? Maybe it is shirking from what I want to do and what commercial grounds make me to do.

    What does it mean?

    People are sometimes double minded and not everybody wants to put on the wall a fragment of a female. So I try to look for associations in the nature and give it other meanings. For example, when I take a picture of some tomatoes it can look like a bust. I think that a nettle should not be green, but red. It nettles, so it should burn. When I have a feeling that there´s not enough of blue roses, I just change the colour.

    You stated in our previous interview that you don´t like black colour. You still stand for it?

    Yes, I have used the words of one of my professors from the high school, who said, that black is just a Negro in a tube and black is not a colour. But man used to revaluate the things and I state today that black colour is necessary. It is an additional colour, which has to be there. For example, it doesn´t have to be fully represented in offset lithography, but some percents should be there. So black is a colour that has its place. I don´t used to abuse it from my palette today. Black is my semantic contrast.

    Did you find your photography with big P?

    I don’t know if I found it, but I still love life, good meal, good wine and everything other.

    Ľudo Petránsky, Jr.

  • Daniel Brogyányi: Fotografia je svet okolo nás

    Vždy, keď zavolám Danovi Brogyányimu, mám istotu prinajmenšom v jednej veci: nikdy nepovie nie, alebo že sa to nedá. Ešte aj keď je v časovom strese, povie aspoň jednu vetu, ktorá zrazu prinesie nečakanú farbu a vo vzduchu je pohoda. Je to niečo podobné ako jeho fotografie. Vidieť, že Dano ich má premyslené do najmenšieho detailu, ale odmieta brať fotografiu smrteľne vážne. Pohráva sa s jej tvarmi, farebne modeluje a priebežne ochutnáva, aby nám priniesol to, čo má rád – radosť. Čo viac možno čakať od umenia?

    Kedy nastal ten povestný moment, keď si sa rozhodol pre fotografiu?

    Myslím, že sa nedá hovoriť o momente. Určite by som však spomenul moju babku Elenu Bellušovú, ktorá ma k fotografii priviedla. Vedela totiž o mojich kresliarskych a maliarskych schopnostiach a jednoznačne vyhlásila, že fotografia bude asi to najlepšie, čomu sa môžem venovať. Ona bola hnacím motorom vo mne, ktorý ma posúval stále dopredu.

    Nikdy si neľutoval, že si dal prednosť fotke?

    Vždy ma zaujímalo robiť veci rýchlo a fotografia je excelentný proces rýchlosti. A absolútne ma priťahuje digitálna fotografia. Z výtvarných disciplín určite nie je nič rýchlejšie. read more

    Aj preto vydržala nápor nových médií – televízie, videa, či počítačov?

    Určite, ale aj preto, že bola jednoducho prvá. To všetko ostatné prišlo až po nej. Človek stále špekuluje, ako by si pomohol, a tak okrem iného vynašiel aj fotografiu. A tak prišla dagerotypia, ktorá nahradila maliarske miniatúry. Fotografia je silné médium vstupujúce do mnohých umeleckých oblastí, a preto tu zostane aj naďalej.

    Má ešte zmysel deliť ju na čistú, čí digitálnu?

    Fotka bude vždy silná a nezáleží, ako ju zhotovíme – klasickou alebo digitálnou cestou. Ostatne, čo je to čistá cesta? Veď fotografia nie je nič iné, len záznam niečoho, čo vytvorí autor za pomoci svetla. Môžem spomenúť aj slová profesora Šmoka, ktorý povedal: fotografia je oznamovací prostriedok. Fotografia je teda vždy fotografiou, a nie je príliš dôležité, na čo sa to zaznamená.

    V úvode som spomenul, že si svoju tému rozohrávaš. Ako však k tebe prichádza táto inšpirácia?

    Inými slovami, pýtaš sa, ako prídem k tomu, čo urobím... Predovšetkým by mal výtvarník žiť tak, aby ho okolitý svet evokoval k tvorbe takých vecí, ktoré ho bavia. Určite to nie je o okamihu, keď sa jedného krásneho dňa zobudím a nadchnem spásonosnou myšlienkou. Takto to u mňa určite nechodí. Ja ráno vstanem a neurobím vôbec nič. Potom si spokojne ľahnem a opäť neurobím nič. Ani ma len nenapadne sa do niečoho nútiť. Ale snažím sa vytvárať taký život okolo seba, ktorý ma podnecuje k tvorbe obrazov.

    Povedať pri tvojich fotografiách, že žena je výrazným motívom, je povedať takú samozrejmú vec, že deň sa strieda s nocou. Čo pre teba znamená žena?

    Žena je azda viac než jedlo, aj keď si neviem dobre predstaviť sex na lačno. Žena je pre každého výtvarníka úžasnou bytosťou, nevyčerpateľnou inšpiráciou. Nech si hovorí, kto čo chce, pri žene bude vždy prítomný erotický podtón. Ak teda niekto hovorí, že žena je len jeho múza – neverím mu a považujem to za scestné. Myslím, že sexuálny podtext bude v tomto vzťahu vždy aspoň trochu fungovať. A to, prirodzene, platí aj pre mňa.

    Ako sa premieta do tvojej tvorby?

    Ide o najsilnejší motív, ktorý ma provokuje stláčať tlačidlo na fotoaparáte. Opýtam sa inak: ako a kvôli čomu sa dokážeme rozmnožovať?

    Povedľa ženskej figúre kladieš prírodu a najmä svet rastlín. Ako to ide k sebe?

    Možno, že je to aj uhýbanie sa z toho, čo chcem robiť a do čoho ma nútia komerčné pohnútky.

    Ako to myslíš?

    Ľudia sú občas pokryteckí a nie každý si chce na stenu zavesiť napríklad fragment ženského pohlavia. A tak sa snažím hľadať v prírode asociácie a pridávať jej ďalšie významy. Keď napríklad fotografujem paradajky, tak to môže vyznieť ako ženské poprsie. Myslím, že žihľava nemá byť zelená, ale červená. Veď pŕhli, tak by mala páliť. Keď mám pocit, že je málo modrých ruží, tak si ich jednoducho prefarbím.

    Pred časom si v jednom našom rozhovore vyhlásil, že nemáš rád čiernu. Platí to stále?

    Áno, použil som slová jedného môjho profesora zo strednej školy, ktorý tvrdil, že čierny je iba černoch v tuneli a čierna nie je farba. Človek však občas veci prehodnocuje a dnes tvrdím, že čierna je nevyhnutná. Je totiž doplnkovou farbou, ktorá tam jednoducho musí byť. Aj keď napríklad v ofsetovej tlači nemusí byť zastúpená naplno, nejaké percento by tam malo byť. Čierna je teda farba, ktorá má svoje miesto. Dnes ju už rozhodne nevyhadzujem zo svojej palety. Čierna je môj významový kontrast.

    Našiel si už svoju fotografiu s veľkým F?

    Neviem, či som ju našiel, ale stále mám rád život, dobré jedlo, dobré víno a všetko ostatné.

    Ľudo Petránsky, ml.

  • Text Daniel Brogyányi

    V dobe doznievania umenia abstraktného expresionizmu a chápania kultu umelca ako najvyššieho šamana a veľkého intelektuála (akademika) v USA sa v „nasýtenej americkej spoločnosti“ prebudil „hlad“ po ľahkom, lacnom, sladkom … konzume a percepcii umenia. Otvoril sa priestor, ktorý v tom čase s veľkým „ART“ a ešte väčším „POP“ zaplnili umelci tvoriaci v čase začínajúcich šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v Európe a USA. V popredí stála jednoduchá manipulácia s tými, ktorí o takúto manipuláciu doslova žiadali. V popredí stáli umelci, ktorí takúto manipuláciu prostredníctvom umenia ľuďom predostierali. V popredí jednoducho stáli umelci, ktorí zaujali v rámci svojich personálnych umeleckých projektov pozíciu v hnutí zvanom pop-art.

    read more

    Osobnosťou s najväčším umeleckým profilom v pop-arte sa v priebehu krátkeho času stal Andy Warhol, ktorého dedičstvo pripravilo pôdu pre kreatívne úsilie umelcov, ktorí prekračovali jeho odkaz v multimediálnej tvorbe ako aj jeho obrovský kreatívny potenciál. Na Slovensku sa tomuto odkazu azda najmarkantnejšie i najintenzívnejšie venuje Daniel Brogyányi, umelec balansujúci na hranici medzi vážnosťou výrazu a banalitou témy. Odráža sa to najmä v tom, že prekračuje pop-artovú ideu Andyho Warhola vtlačiť do banality vážnosť a dôstojnosť tým, že vkladá v rámci post pop-artu do vážnosti banalitu a morbídnosť.

    Kým portéty Andyho Warhola zachytávali podoby slávnych osobností v rôznom náklade i farebnej variácii, portréty Daniela Brogyányiho zachytávajú portréty slávnych osobnosti dotvorených na základe istej korešpondencie s ironickým zachytením časti ich osobnosti (napríklad Peter Lipa je zobrazený v lipovom kvete a podobne). Samozrejme, prekračovanie prostého umeleckého odkazu prostredníctvom dotvorenia či reinterpretácie v podobe portrétu nie je vecou novou, no v  prípade Brogyányiho je to novosť v intencii hľadania nových paralel a podobností, v intencii hľadania percipienta, ktorý taktiež hľadá a dáva umeniu ten potrebný a nevyhnutný moment neustálej nepriehľadnosti a kreatívnej nedokončenosti.

    Zaujímavé je aj Brogyániho deštrukčné narábanie s flórou a faunou prostredníctvom počitáčovej techniky, ktorou nepopisuje ani neinterpretuje, ale nám tieto objekty predostiera v pozícii načrtávajúcej úplne nové alebo nám nevšedné konotácie.

    Mgr. Martin Cubjak, kurátor MMUAW